<Hrach>>

KDE DALEKO BYL KEDY SI PRINC, ktorý sa chcel oženiť s princeznou, ale musela to byť skutočná princezná. Precestoval celý svet, aby nejakú našiel, ale nikde nemohol nájsť to, čo chcel. Princezien bolo dosť, ale bolo ťažké zistiť, či sú skutočné. Vždy na nich bolo niečo, čo nebolo také, ako by malo byť. Tak sa vrátil domov a bol smutný, pretože by si veľmi prial mať skutočnú princeznú.

Jedného večera sa strhla strašná búrka; hromy a blesky sa hrmeli a dážď sa lial ako z krhly. Zrazu sa ozvalo klopanie na mestskú bránu a starý kráľ ju išiel otvoriť.

Pred bránou stála princezná. Ale, preboha! aký úžasný pohľad jej priniesol dážď a vietor. Voda jej stekala z vlasov a šiat; tiekla do špičky topánok a zasa von na pätách. A predsa tvrdila, že je skutočná princezná.

„No, to čoskoro zistíme,“ pomyslela si stará kráľovná. Ale nič nepovedala, vošla do spálne, z postele zobrala všetku posteľnú bielizeň a na spodok položila hrášok; potom vzala dvadsať matracov a položila ich na hrášok a na matrace dvadsať páperových postelí.

Na tomto musela princezná ležať celú noc. Ráno sa jej opýtali, ako sa vyspala.

„Och, veľmi zle!“ povedala. „Celú noc som sotva zavrela oči. Boh vie, čo bolo v posteli, ale ležala som na niečom tvrdom, takže som celá čierna a modrá. Je to hrozné!“

Teraz vedeli, že je to skutočná princezná, pretože cítila hrášok cez dvadsať matracov a dvadsať postelí s perinou.

Nikto okrem skutočnej princeznej nemôže byť taký citlivý.

Princ si ju teda vzal za ženu, pretože teraz vedel, že má skutočnú princeznú; a hrášok bol uložený v múzeu, kde ho možno stále vidieť, ak ho nikto neukradol.

Tak to je pravdivý príbeh.